reklama

Ako sa nás dotýka to, čo sa nás nedotýka

Dnes som začal čítať Kontrapunkt od Huxleyho. Je to zaujímavé dielko. Lepšie povedané, je zaujimavé, ako Huxley píše. Ako precízne sa snaží opísať každý detail prebiehajúceho okamihu. Bola tam taká veta: Tantamountovcov sa to nedotklo. Zaujalo ma to veľmi. Vôbec ten proces, keď niekto začne na človeka útočiť a jeho sa to nedotkne. Pripomína mi to obraz toho, ako keď z diaľky do vás hádžu kamene a tie padajú pred vás. A vás sa tento útok nedotkne. Prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, do akej miery sa nás nedotknutie dotýka.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

Útokom smerujúcich na nás môžeme pomôcť nás zraniť. A to tak, že si ich na seba vztiahneme. Pomôžeme im, aby sa nás dotkli. Empaticky sa vžijeme do človeka, čo nám chce ublížiť a aj keď je jeho útok bezzubý, môžeme sa vcítiť do toho, čo nám chcel urobiť a zacítiť to aj napriek tomu. To často robím. Často akoby vychádzam v ústrety ľuďom, čo mi chcú ublížiť. Samotný spôsob – to ako to urobia, je koľkokrát smiešny. Ale ja sa vžijem do faktu, že vôbec existuje človek, ktorý sa mi snaží ublížiť a vôbec tento fakt mi príde hrozný. Ako môže vôbec niekto chcieť úmyselne ublížiť druhému človeku? Už samotná táto skutočnosť ma zraňuje. To je jeden modus fungovania.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Takisto viem byť v stave, kedy sa ma fakt, že sa mi niekto snaží ublížiť ani nedotýka. Tak nejak situáciu pochopím v kontexte spoločnosti, v ktore žijeme alebo z vypozorovaných charakterov ľudí, z ktorých sa táto spoločnosť skladá. V takýchto stavoch mám akoby pre týchto ľudí porozumenie. Častokrát ich vidím len ako nevedomý hmyz, ktorý ani nevie, prečo koná, tak ako koná. Jednoducho ide podľa svojho programu. Podľa svojho predošlého podmieňovania. Vtedy mi fakt, že sa mi niekto vôbec pokúsil ublížiť, zaútočiť na mňa, ani moc nevadí. Chápem to. Hold, žijeme, kde žijeme.

Vtedy prichádza na rad spôsob, slová, kontext, samotný útok. Čím útočiaci útočí? Čo po mne hádže? Čím po mne strieľa? V takomto stave viem tomuto útoku dokonca vyjsť v ústrety. Teoreticky by sa ma dotýkať nemal, ale ja sa vžijem do slov toho človeka, že som taký a taký, že sú moje motívy také a hentaké. A aj keď sa mýli, vžívam sa do týchto slov a čiastočne sa snažím presvedčiť samého seba, že možno má tento útočník pravdu. Pozerám sa na veci z jeho pohľadu a tak vrúcne sa doňho vžívam, že až uvidím, že z jeho pohľadu to tak naozaj môže vyzerať. A potom začnem spytovať sám seba: čo ak má pravdu? Čo ak sú moje motivácie a charakterové črty naozaj také nízke, ako opisuje? A úplne sa do toho pohrúžim. Vžijem sa do tejto konštrukcie. Do vynútenej sebareflexie, pri ktorej sa na seba pozerám výlučne očami tohoto človeka a trýznim sa za to, aký som. Je to čistý masochizmus. Ale aj snaha porozumieť sebe i jemu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kedysi som sa vždy bál, že budem ako ostatní, ktorým, keď niečo povieš o nich samých, tak zaryto budú tvrdiť, že to tak nie je. Aj vtedy, keď to bije do očí. Týmto fenoménom trpí snáď 95 % ľudskej populácie. A ja som sa bál, že budem ako tých 95 % a odvtedy som chytil tento masochistický syndróm. Keď mi niekto niečo vytkol, alebo na mňa aj hlúpo zaútočil a podrýval moje sebavedomie, že nie som dosť dobrý, dosť normálny, dosť ok, moje schopnosti sú o ničom, môj úsudok je vadný, a priori som dával tomu človeku za pravdu. Aj navonok, aj vo svojom vnútri. Strašne som sa bál, že ak tieto tvrdenia odmietnem, stanem sa súčasťou tej tupej väčšiny, ktorá sa nedokáže na seba pozrieť. Bál som sa, že ak tie tvrdenia odmietnem, budem patriť medzi tých, čo to na sebe nevidia. A takto som sa vedel masochisticky trýzniť dlhé roky. Vedel som sa trýzdniť za samotný fakt, že na mňa niekto útočí. Potom som sa vedel trýzniť za samotný útok a bahniť sa v jeho obsahu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neskôr som prišiel na to, že ľudia sú si nie rovní a vnímanie každého z nás vyplýva z momentálneho stavu a úrovne poznania samého seba, v ktorej sa nachádzame. A začal som tieto úrovne vnímať. Keď som uvidel, kde sa človek nachádza a z čoho vyvierajú jeho hodnotenia a súdy, začal som rozlišovať, či si ich pripúšťať k telu alebo ich iba chápať v kontexte vnímania človeka, ktorý ich produkuje. A vedieť tak usúdiť, či ide iba o jeho sračky.

Toto však nebolo jednoduché. Častokrát som oklamal sám seba, keď som človeka precenil a mal som pocit, že je to človek múdry, vyrovnaný, vedomý. A keď takýto človek vyniesol súd, alebo hodnotenie na moju osobu, tak si viete predstaviť, čo za agóniu som prežíval, keď som toto hodnotenie na seba úplne vztiahol, prijal ho za svoje a snažil sa podľa toho samého seba skorigovať, či uvidieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takéto na prvý pohľad masochistické fungovanie malo však aj svoje výhody. Vďaka úplnemu pohrúženiu sa do týchto myšlienkových konštruktov, vďaka tomu, že som sa do nich priam bytostne prevtelil, som si ich mohol ohmatať, odskúšať, ako chutia a nakoniec ich pochopiť. Pochopiť, čo sú zač, čo mi spôsobujú, ako fungujú, či súhlasia s pravdou. A nielen to. Vďaka tomuto som vedel pochopiť aj človeka, čo ich vyprodukoval. Prevteliť sa do týchto jeho konštruktov, častokrát duševných blivajzov mi dalo jedinečnú príležitosť. Príležitosť prehrabať sa v jeho bordeli, v jeho hlave, v jeho svete. Lebo ani duševné sračky, ktoré človek zo seba vyvrhne nie sú oddelené od jeho osoby. A takýmto spôsobom, akoby mi otvoril dvere do seba – do svojho bytu. Všetky tieto konštrukty totiž nie sú izolované od neho samého. Aj keď ich vyvrhne, stále sú jeho súčasťou a vedú rôznymi prepojeniami, súvislosťami, trúbkami a chodbičkami do ďalších zákutí jeho osobnosti. Nakoniec títo ľudia svojím prejavom povedali o sebe viac, než o sebe vedeli oni sami. A vtedy ma to začalo baviť. Ako malá epizódka objavovania charakterov v mojom živote týmto bytostným, neintelektuálnym spôsobom. Zakúsiť ich.

Ale žiť možno aj v iných stavoch. Blažených. V nich som si sám sebou taký istý a mám taký jasný pohľad, že ma akékoľvek útoky a hodnotenia druhých nemôžu vyviesť z miery. Dokonca, mi ani vlastná myseľ nedovolí pripúšťať si ich k telu, venovať sa im; namiesto toho sa mi pozornosť automaticky nasmeruje k veciam, na ktorých v tej chvíli naozaj záleží. Jednoduchšie povedané k veciam, ktoré sú prospešné pre moje blaho a daľšie smerovanie. A vtedy môžem povedať, tak ako v knihe Aldousa Huxleyho: toto sa ma vôbec nedotklo.

A sme pri úvodnej pointe článku. Čím sa nás dotýka to, čo sa nás vôbec nedotýka? Ničím? Nemyslím si. Dotýka sa nás to tým, že to existuje a vieme, že tadiaľ, cez toho-ktorého človeka cesta nevedie. Dotýka sa nás to tým, že nám to obmedzuje priestor a pole pôsobnosti a zároveň to vymedzuje cestičku, po ktorej máme kráčať. Keď viem, že ma niekto ostreľuje zľava a zároveň zprava a zároveň vidím, že kamene, ktoré po mne hádžu, ku mne vôbec nedoletia, tak sa ma na jednej strane síce nedotknú, no na strane druhej viem, že doprava a ani doľava teraz ísť nesmiem, pretože je tam mínové pole. Ale môžem ísť rovno, tam je cesta čístá.

V praxi sa to neprejavuje geograficky, ale cez vzťahy. Napríklad, že cez toho a toho človeka cesta ďalej nevedie. Treba sa naňho vysrať a vybrať sa iným smerom. Toto je to pravé obmedzenie, ktoré spôsobujú útoky, ktoré sa nás netýkajú. To je ich dotyk. Zaberú si svoj priestor a nedovolia vám doň vstúpiť. Samozrejme, možno ste dobrodruh alebo masochista a poviete si, že vám ten fight za pokus stojí, že máte dosť energie a vôle na to, aby ste ju míňali na útočiaceho človeka. Možno si poviete, že máte dosť inteligencie a budete ho vedieť nakoniec zmanipulovať. A rozhodnete sa vojsť na toto konfliktné pole.

Niekedy je však lepšou odpoveďou: na čo? Hlavne, keď vpredu je cesta voľná. Vtedy sa situácia zvykne podobať úzkej vychodenej cestičke v hustom lese, ktorú z oboch strán lemujú pichľavé kríky. Vtedy si nepoviete: zídem z nej a zabočím do kríkov, lebo ja som odolný, ja na to mám. Nie, práveže sledujete cestu, ktorú vám tieto kríky vytvárajú. A často mi pripadá, že práve takto pracuje existencia. Aj cez takýchto kriplov nám ukazuje, ktorým smerom vykročiť.

Adam Böhm

Adam Böhm

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Tí, čo nepočuli hudbu, považovali tých, čo tancovali za duševne chorých. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu